Dávajú život schátraným budovám na Slovensku

Projekt RUINY II sa uskutočnil v spustnutej secesnej vile, v Lučenci. Zastav čas a nahliadni dnu.
Autor: Dávid Petráš a redbull.sk

Hlavným cieľom Projektu Ruiny je zviditeľnenie súčasnej a „inej“ hudby na Slovensku, ktorá si len ťažko nachádza priestor pre svoju interpretáciu. Hudobné kluby sú často žánrovo vymedzené a kultúrne domy príliš konzervatívne, preto opustené a schátrané objekty, ktoré sú zväčša neprístupné širokej verejnosti sú ideálnym spojením. Ruiny sú o spájajní nezvyčajnej hudby a nezvyčajného miesta, ktoré sa zároveň jednorázovo sprístupní návštevníkom. Všetko sa sústreďuje najmä na oblasti okolo menších slovenských miest, kde je táto časť modernej kultúry dlhodobo ignorovaná a nepochopená – čím sa tento projekt stáva i menším sociálnym experimentom.

Projekt Ruiny II
Rakottyaiho vila, pohľad z ulice © Slavo Uhrin

Rakottyayiho vila

Toto veľkolepé sídlo patrilo rodine Rakottyaiovcov, majiteľom lučeneckej smaltovňe, fungujúcej pred približne sto rokmi. Počas minulého režimu slúžila ako škola pre hluchonemých, v deväťdesiatych rokoch sa začala postupne rozpadať a pôvodný nábytok záhadne zmizol. Fascinujúcimi sú napríklad zachované štukatérske práce, mramorové schodisko a rôzne exteriérové secesné prvky. Všetko sa rozpadá a vila čaká na rekonštrukciu, ktorej výsledkom by mal byť luxusný penzión.

Vďaka projektu sa vila vyčistila, zveľadila a zabezpečila pre jeden májový večer.

Pozri si fotky a prenes sa do ruín Rakottyayiho vily:

Hudobný program

David Dorůžka, skladateľ a gitarista, patrí medzi najvýraznejšie osobnosti českej hudobnej scény, študoval na prestížnej škole a spolupracoval s množstvom zahraničných umelcov - rovnako ako jeho súčasní spoluhráči.

My sme sa však rozhodli nepropagovať holé fakty a čísla, ale hudbu samotnú, ktorá je nezaraditeľná a spája nielen niekoľko žánrov, ale i kultúr. S veľkou radosťou si ponechávame tajomný názov "festival inej hudby", čím by sme si chceli u divákov vybudovať určitú dôveru, že stále prinesieme niečo, čo sa nám v danom momente zdá najvhodnejšie a najzaujímavejšie. Nech už je to zvuková inštalácia, alebo trio basetových rohov.

Viac o Davidovi si môžeš prečítať už čoskoro v našom Hudobnom Bulletine, ktorý nájdeš na webe redbull.sk v júni.

Diváci mali možnosť sedieť v kruhu okolo samotného vzniku hudby, v intímnom, priam rituálnom rozpoložení. Týmto sme si naplnili našu naivnú predstavu o tom, ako by sme chceli živú hudbu počúvať - potichu, bez ruchov z baru, bez hudby v pozadí pred a po vystúpení, len tak mlčky sediac a premýšľajúc o tom, čo sa tu vlastne deje.

Ako sa vyrovnať s chátraním

Spôsobov ako sa vyrovnávať s chátraním a postupným rozkladom objektu je veľa. Jedným z nich je aj dokumentárna a umelecká fotografia. Traja fotografi strávili vo vile svoj voľný čas, a každý z nich zachytil kúsok objektu vo vlastnej umeleckej reči. Výsledok ich tvorby bol prezentovaný v podobe výstav, ktoré boli umiestnené v rôznych miestnostiach vily.

Rakottyayiho vila | Veronika Pilátová

Fascinovaná prelínaním nového so starým, agresívnym vystupovaním prvkov modernej doby do časov minulých, cítila som sa v Rakottyayiho vile rovnako ako káble trčiace z honosných stropov. Aj tie tam boli akoby nesprávne. Mramorové steny búrajúce dojem ruiny a vyvolávajúce či nútiace vyvolať predstavy, fantáziu alebo možno spomienky, pôsobili na mňa hrejivo, hoci inokedy mi mramor privoláva strach. Modré nápisy na dverách označujúce účel, na ktorý daná miestnosť slúži, pôsobiace priam smiešne či dehonestujúco v celkovom priestore. Sú socialistickou päsťou na oko predstavám, ktoré návštevníkovi behajú hlavou pri kráčaní vilou. Rovnako pôsobiace radiátory umiestnené pod starými oknami (s výhľadom na zeleň či farebné paneláky) a za tými oknami príbeh o hľadaní majiteľa ruiny. Ach, ako len mohlo byť všetko inak… Realita, nezakrývajúca ani neprikrášľujúca okolnosťami, zostrená nekomromisnosťou použitého blesku fotoaparátu a krása skrytá pod povrchom, pod nánosmi prachu a tikajúcich hodín času. Veľké kontrasty medzi béžovými stenami a až gýčovo zelenými výhľadmi. Vo vile nie je prvoplánovo krásne nič. Krásna je fantázia, ktúrou človek disponuje. A také sú aj tieto fotografie.

Obmedzila som sa len na jednu rolku filmu, tak, ako boli v určitom ponímaní obmedzení pacienti, ktorí tu kedysi trávili čas 24/7.

Rakottyayiho vila | Jozef Pajerský

Pochádza z obce Voznica a momentálne pracuje v kreatívnom štúdiu Cukru v Trnave ako kameraman. Vo voľnom čase sa venuje dokumentárnej a pinhole fotografii. Je autorom projektu DierkovaKomora.sk kde prezentuje tvorbu slovenských autorov využívajúcich cameru obscuru.

V rámci projektu organizuje prednášky a workshopy o fotografovaní pomocou dierkovej komory. Vo voľnej tvorbe sa vracia k svojej rodnej dedine, ktorú dlhodobo dokumentuje. Instagramový profil @totojevoznica je denníkom momentov s pekným svetlom a atmosférou práve z obce Voznica.

Dierková komora

Dierková komora, camera obscura resp. pinhole je predchodcom dnešných fotoaparátov. Na rozdiel od súčasných fotoaparátov nepoužíva žiadne objektívy. Obraz sa vytvára prechodom svetla cez veľmi malú dierku. Tento jav pozorovali ľudia už pred naším letopočtom a napriek obrovskému vývinu technológií má táto fotografická technika svojich fanúšikov aj dnes.

Fotografie vystavené na Projekte Ruiny sú snímané dreveným fotoaparátom vlastnej výroby. Použitý bol klasický stredoformátový čiernobiely film. Otvor, cez ktorý boli tieto fotky snímané je asi vo veľkosti hlavičky ihly. Pri exteriérovom zábere bola doba snímania niekoľko sekúnd a pri interiérových viac ako 2 minúty.

Rakottyayiho vila | Ema Lančaričová

Triptychy, 30x40, digitálna tlač

Život budov je z nášho pohľadu statický. Ich rozpad je pre nás nepostrehnuteľný. Ak budova stratila svoju funciu, existuje ešte vôbec ak sa v nej nič nedeje ? Aj opusetené budovy majú vlastný život. Každodenne v nich prebieha nepozorovateľný život, život v detailoch, ktoré sa snažím zachytiť.

Polaroidy, expirované v 2007

Čas plynie, nedá sa zastaviť, nedá sa pretočiť, má svoje následky ale napiek tomu sa dá zachytiť a uchovať na fotografiách. Dočasne. Neskôr sa odzrkadlí čas aj na fotografiách. Pretože všetko má ohraničený limit bytia. Po expirácii sú filmy odovzdané do rúk náhody, osudu. Možno sa na fotografiách niečo zobrazí a možno nič.

Prečítaj si viac
Next Story