Everest. Strašidelná história tejto bájnej hory je taká rozľahlá, že samotný názov by mal stačiť na to, aby tvoj mozog získal okamžitý pocit omrzlín. Oddeľovanie mýtu od tohto vrcholu naozaj nie je ľahké - je to však dôležité.
V minulom storočí pri lezení na Everest zomrelo vyše 305 horolezcov. Iba v roku 2015 sa rekordný počet 22 horolezcov stretol so svojím osudom na stene tohto masívu (lavíny predstavujú 29% nešťastí, 23% je spôsobených pádmi a 20% vďaka vystaveniu mrazu alebo akútnej horskej chorobe, okrem iných smrteľných faktorov).
Len málo ľudí pozná nástrahy Everestu viac ako Brit Matthew Dieumegard-Thornton. V máji 2012 sa vo veku iba 22 rokov stal jedným z najmladších horolezcov v histórii, ktorý sa dostal na vrchol. Tu odhaľuje najdrsnejšie časti stúpania Everestu.
1. „Zóna smrti“ ťa dostane do delíria
„Rozdiel medzi Everestom a inými výstupmi vo vysokej nadmorskej výške je, že na dosiahnutie vrcholu potrebuješ doplnkový kyslík. Priemerná cesta trvá päť alebo šesť týždňov, pričom veľká časť cesty je navrhnutá tak, aby pomohla tvojmu telu aklimatizovať sa. Mali sme dobrú rotáciu, neochoreli sme a dostali sme sa hore pri prvom pokuse – do piatich týždňov. Ale nič ťa nepripraví na riedky vzduch, preto prichádza blúznenie. Oblasť, kde je málo vzduchu, nazývajú „Zóna smrti“. Tam je to všetko alebo nič."
2. Je tam veľa štrbín
„Na Evereste je veľa ľadovcových štrbín, z ktorých mnohé vyžadujú, aby si cez ne prechádzal po rebríkoch. Normálne začínaš cestu s jednoduchými rebríkmi, postupne sa dostaneš na dva rebríky a nakoniec použiješ aj tri rebríky, ako v tomto videu (vyššie). Pred Everestom som nikdy nevyiezol na vodorovný rebrík s mačkami na nohách, ale trochu opitý pocit z nedostatku kyslíka pomohol zmierniť akékoľvek obavy. Na Evereste narazíš na prekážky, triky a techniky, s ktorými si sa nikdy nestretol. To všetko pri jednom jedinom výstupe."
3. Šerpovia môžu byť blázni
„Keby som upadol do štrbiny, nič by sa pravdepodobne nestalo, pretože by som bol stále pripútaný lanom. Ale najhoršie je pozorovanie Šerpov. Sú platení podľa zaťaženia / hmotnosti, takže čím viac rotácií urobia, tým viac dostanú zaplatené. A preto si skracujú rohy, aby šli rýchlejšie. Neistia sa, nenosia prilby, nerobia veľa bezpečnostných vecí. Budú chodiť po rebríkoch bez istenia, držiac sa za ruky. Deň predtým, ako sme sa dostali k veľej štrbine za prvým táborom, nám bolo povedané, že do nej spadol Šerpa a zomrel o deň neskôr. Záchranný tím vytiahol telo nahor a to vykrvácalo. Nebol cítiť žiaden pach, bol to iba pohľad na krv. Bolo to oveľa horšie, ako som čakal, až som s az toho cítil fyzicky chorý. Dalo nám to o čosi reálnejší pohľad na celý výstup."
4. Hora samotná
„Everes nedokážeš vnímať v celku. Nie úplne. Je to tak ďaleko, že keď to všetko vidíš, vyzerá to ako obraz a detail je taký veľký, že ani poriadne nevieš, na čo sa pozeráš. Je to skoro, ako keby sa hora sama skrývala: nemôžeš vidieť tábor tri, kým sa nedostaneš do tábora dva. Potom, uvidíš tábor štyri iba vtedy, keď ideš hore po boku hory. Dokonca aj za vrcholového dňa vyzerá neúprosne. Veľkosť je veľkým mentálnym problémom, s ktorým sa musíš vyronať
5. Pravdepodobne uvidíš mŕtve telá
„Everest je posiaty mŕtvymi telami. Keď opustíš tábor štyri a je deň tvojho výstupu, je to tak vysoko, že sotva dokážeš odniesť sám seba. Nemôžeš si vziať ťažký ruksak, takže ak tam zomrieš, potom je tu veľmi malá šanca, že ťa niekto dostane dole. A preto narazíš na telá. Niektoré rodiny platia tímom, aby si zniesli ich blízkych. Vo väčšine prípadov ostáva každý veľmi pozitívny a nehovorí o tom, ale nemôžeš si pomôcť. Všimneš si telá, pretože ich oblečenie je stále jasne viditeľné. Možno uvidíš nejaké časti tela, ale neuvidíš lebku, pretože koža je takmer balzamovaná, ako keby bola v čase zmrazená. Takmer ako voskovanie. Oblečenie im veje vo vetre a ultrafialovom svetle – každá osoba má svoj vlastný príbeh."
6. Sutiny sú neustálym nebezpečenstvom
„Everest nie je tradičný horský vrchol - nie je to technické stúpanie. K2 je napríklad z hľadiska technickej náročnosti komplikovanejšia hora. Aj tak však musíš stále sledovať svoj krok. Pre vysúšanie Everestu v dôsledku globálneho otepľovanie a malého množstva snehu hora v skutočnosti zhadzuje vrstvu ľadu a skál, ktoré padajú dole. V podstate musíš zdolávať terén, ktorý sa na teba snaží hádzať veľa vecí, a to môžu byť balvany veľkosti auta.“
7. Zlyhanie vyvoláva veľký strach
„Jednou z najväčších výziev Everestu je financovanie. Naplánovanie cesty stojí viac ako 45 000 eur, potrebuješ byť dobrý obchodník a musíš vedieť vyniknúť v dave. Ja som kontaktoval 2 000 spoločností a nakoniec to bolo len šťastie - Zlaté stránky prehodnocovali činnosť a chceli mať Everest ako súčasť ich správ, takže som bol na správnom mieste v správny čas. Nechceš nikoho sklamať, a to zvyšuje tlak na zlyhanie, keďže ľudia do teba tak veľa investovali. Môže to vplývať na tvoju myseľ."
8. Dosiahnutie vrcholu môže byť ako hororový film
„Šiel som do stúpania a predstavoval som si, že zomrieť na vrchole Everestu by bolo celkom pokojným koncom - ak by sa stalo to najhoršie - pretože kyslíka je tak málo, že by si len odpadol. Ale nie, vrchol je veterný a nepriateľský - jednoducho to nie je pekné miesto. Je to extrémne. Cítiš sa ďaleko od pomoci a nikto ťa nezachráni. Vietor dodáva toľko napätia, že ho môžem prirovnať iba k zvuku hororového filmu. Keď som sa dostal na vrchol, mal som hypoxiu, alebo lepšie povedané s nedostatok kyslíka, a úplne som zabudol robiť fotografie pre všetkých svojich sponzorov. Staral som sa v tom okamihu len o seba, pretože som sa cítil tak zľahka opitý. Keď však ideš proti surovej sile prírody, myslieť na seba nie je zlá vec."
Ak ťa zaujíma viac takéhoto obsahu, sleduj náš Facebook Red Bull Adventure a taktiež náš Instagram. Pre viac dobrodružných článkov, nezabudni sledovať wew redbull.sk/dobrodruzstva.