Lyžovanie
Zoznám sa so Slovákom, ktorý okúsil prašan na všetkých 7 kontinentoch
Jakub Demáček si jedného dňa povedal, že by bolo super zalyžovať si aj trochu ďalej ako len u nás doma alebo inde v Európe. A odvtedy jeho cesty za snehom nabrali úplne iné rozmery.
🌎 Vyber sa po celom svete spolu so slovenskými cestovateľmi vďaka sérii NA POTULKÁCH. Nečakaj luxus ani komfort, zabudni na all-inclusive a preži skvelé dobrodružstvá na známych aj neznámych miestach.
- V predchádzajúcich článkoch si sa mohol dočítať napríklad o lyžovaní Mira Peťa na Kaukaze alebo o dobrodružstvách Rudolfa Tisovského na Pionieri.
Iba málo Slovákov malo tú vôľu, že precestovalo celý svet, aby si zalyžovalo na každom kontinente našej planéty (ak vôbec niekto). Jakub Demáček mal 33, keď sa rozhodol celé toto dobrodružstvo stihnúť ešte skôr, ako oslávi 40. narodeniny. Napokon mu to trvalo päť rokov a dnes si môže povedať, že toto rozhodnutie ani trochu neľutuje. Práve naopak. Na niektoré z miest, ktoré popri tej celej ceste objavil, sa dokonca znova a znova vracia.
🌎 Čo sa v článku dozvieš?
- Ako sa Jakub dostal k lyžovaniu na každom kontinente?
- Kde zažil svoje naj- zážitky?
- Je Japonsko skutočne raj na jazdenie prašanu?
- V karavane je to vždy dobrodružstvo
- Aká je jeho motivácia?
Jakub: „S kamarátmi telemarkujeme (lyžiarska technika, pri ktorej kombinuješ elementy alpského a severského lyžovania – podstata je tá, že pri zjazde nemáš päty uchytené vo viazaní a dvíhaš vždy tú, ktorá je vo vnútornom oblúku) a raz na jeden zraz prišiel na Kubínku človek z Verbieru, pričom to mal ako zastávku turné, počas ktorého lyžoval v jeden týždeň v Maďarsku, Poľsku, Česku aj na Slovensku. Bol niečo ako zberateľ, ktorý rád chodí na zaujímavé miesta... Tak sme s ním dali pár pív a keď sme na ďalší rok rozmýšľali kam ísť, povedali sme si, že veď máme kamaráta vo Verbieri, tak poďme tam. Napísali sme mu a on nám odpísal, že keďže práve dostaval dom, môžeme bývať aj uňho. Jasné, že sme šli. Ani sme nevedeli, kto on vlastne je. Potom sme si ho vygooglili a zistili sme, že ho vo Verbieri prezývajú „Starosta“ (Major Bob) a lyžuje už x-rokov cez 200 dní do roka a všetci ho všade poznajú. Toto bol prvý človek, ktorého som stretol, ktorý lyžoval na všetkých siedmich kontinentoch. Tak som si povedal, že ľudia robia rôzne veci so svojimi životmi, tak ja idem do tohoto.“
Ako šiel čas...
- Začal som tým, že v roku 2015 sme šli do Japonska.
- V 2016 zase, lebo to je skrátka mega, a potom sme šli v ten istý rok s kamarátom do Čile a Argentíny (tam sme boli dva týždne v karavane, ktorý sme si požičali).
- 2017 sme šli do Maroka.
- Rok 2018 sa niesol v znamení veľkého roadtripu cez Severnú Ameriku (z Kalifornie do San Francisca – cez Squaw Valley, Mammoth Mountain, Salt Lake City a Jackson Hole, až do Kanady – Kicking Horse, Revelstoke – a vracali sme auto v Seattle, odkiaľ sme odlietali domov. V ten istý rok sme šli s jedným kamošom aj na Nový Zéland (to bol heli-ski trip, skrátka niečo úžasné...).
- 2019 bolo zase Japonsko, ale potom sme už šli také veci, že som s Bobom vyrazil do Izraela lyžovať na Golanské výšiny.
Mt. Hermon
© Jakub Demáček
Miestna stráž
© Jakub Demáček
Jeden lyže, druhá samopal
© Jakub Demáček
Výstroj by bola
© Jakub Demáček
„To bolo úplne šialené – bola tam vojenská základňa priamo v stredisku, kde sa bežní ľudia chodia pozerať na sneh a nikto nevie ani lyžovať. Tí vojaci tiež nie, nosia samopaly na chrbtoch a jeden chlapík zo St. Moritz ich učí lyžovať... Vylezieš tam na hrebeň a vidíš všetky izraelské proti raketové systémy. Lyžovali sme s lokálom, ktorý nám ukazoval, že tu je Sýria, tam je Libanon, tam nechoďte, tam už 100 m ďalej sú míny (označujú ich značkou so smrtkami, takže naozaj žiaden freeride, nič) a on, že toto je moja obľúbená lajna. Tak my sme povedali: „dobre, ale pôjdeš prvý.“ Napokon to však bola paráda. Veľmi krátky, ale intenzívny výlet.“
- V 2019 som bol mesiac preč - na dva týždne som šiel z Buenos Aires po Patagónii, kde som sa stretol s kamarátmi z Kalifornie a spolu sme lyžovali, potom sme mali pár dní v mestečku Ushuaia (Ohňová zem), kde sme polyžovali, a potom sme na dva týždne odplávali loďou na Antarktídu. Plavba bola taká, že okolo sme mali vlny ako domy, ale nejako sme to zvládli a tam sme potom šesť dní lyžovali.
„Vie tam byť aj prašan, ale je to najveternejší, najsuchší a najchladnejší kontinent, takže tých zrážok je málo. Preto sme úplne nemali prašan (iba jeden deň a na pár oblúkov). Skôr sme si šliapali na zľadovatené kopce a hľadali sme stranu, kde sa povrch natopí zo slnka, lebo sme tam boli v novembri, čo sú už na tú lokalitu akoby jarné podmienky, takže to slnko po čase roztopí ľad a ty si krásne môžeš lyžovať firn. Musím priznať, že to bolo naozaj sureálne. Naša loď bola ako hračka vo vani a popri nej sa plavili ľadovcové kusy veľké ako paneláky. Vždy nás naložili na lodi, poskladali do gumených člnov, priplavili k brehu a tam nás už čakali tučniaky. Pretože tam, kde majú kolónie, tam sa najľahšie vylieza, lebo oni už tú cestu našli. Potom sme si hodinku-dve niečo vyšliapali a zlyžovali. Bolo tam cca 100 klientov spolu so mnou a asi 20 až 25 guidov. To je jedna z najmenších výletných lodí, aké tam chodievajú. Inak je tam veľmi dlho slnko a veľmi nízko, takže západy sú nekonečné. Aj som si párkrát poplakal. Už predtým tie dva týždne v Patagónii boli úžasné, kde ťa príroda vie roztopiť a dostať, takže keď som prišiel na tú Antarktídu, myslel som si, že už nemôže byť viac, a zrazu som ostal ohromený. Bolo to naozaj silné a takto som zavŕšil lyžovanie na siedmom kontinente.“
Neuveriteľná príroda všade, kde sa pozrieš
© Lauren Falls
Nekonečné západy
© Jakub Demáček
Naša loďka
© Jakub Demáček
Pohodička
© Lauren Falls
Rubrika - kde je čo NAJ?
Najlepší sneh – „Suverénne Japonsko alebo Kanada. V Kicking Horse bol jeden deň úplný extrém. Vie to byť aj v Európe, ale to musí byť kombinácia všelijakých okolností. V tom Japonsku to je špeciálne v tom, že sneh je tam ultra ľahučký. Zo Sibíri chodí chladný vzduch, nasaje vlhkosť nad Japonským morom a hneď, ako narazí na sopky na Hokaide, to tam vykydne. Na toto sa chodí hlavne v januári – preto sa to volá „Japanuary“.“
Najnáročnejšie podmienky – „Veľký zážitok bolo chodiť po Čile a Argentíne, pretože tam naozaj nikto, alebo len veľmi málo ľudí, hovorí po anglicky. Tým pádom sa dopredu dá zohnať iba veľmi málo informácií. My sme tam boli bez sprievodcu, takže človek si musí trochu dôverovať a poznať tie kopce. Dobré je, že keď tam ideš na sopku, nemáš ako zablúdiť, pretože keď ideš hore, vždy trafíš do krátera. Náročné však bolo, keď sme šli z Čile do Argentíny do oblasti Las Leñas, čo podľa mapy ukazovalo 1 000 km. Šli sme po diaľnici a hovorili sme si, že to musíme dať za desať hodín a nerozumeli sme, prečo nám Google ukazuje 17 hodín. Až neskôr sme zistili, že ty si ideš-ideš a zrazu je tabuľka „No pavimento“ (nespevnená cesta) a prídeš na cestu, kde 150 km nie je žiaden asfalt. To bol veľký zážitok – chodiť do neznáma a nevedieť sa úplne dohovoriť a dopátrať sa informácií. Niekedy sme sa museli dokonca vracať po diaľnici na pumpu, lebo sme sa zľakli, že teraz 200 km žiadna iná nebude. Na druhú stranu – čím je to náročnejšie, tým väčší zážitok.“
Najlepšie dojmy - „Veľmi nerád charakterizujem, že kde bolo najlepšie, lebo vždy je to iné. Niekde je lepší sneh, inde, napríklad v Južnej Amerike, vieš byť ohúrený každý deň, že ťa to absolútne dostane do kolien. Napríklad v oblasti Santiaga de Chile máš kaktusy a čím ideš nižšie (pretože v oblasti Santiaga sú Andy vysoké – 4 až 5 000 m n.m.), zrazu sú tie Andy do výšky 2 až 3 000 m, ale je tam veľmi veľa samostatných sopiek, takže ty ideš do strediska originál cez džungľu – prehistorické paprade, veľká vlhkosť, blato a až keď vylezieš na kopec, tak je tam nejaký sneh. Vidíš okolo seba samé jazerá a ďalších asi sedem, osem samostatne stojacích sopiek. To sú fakt veľké veci. A z Čile, kde máš krásnu zelenú krajinu, je za hrebeňom Ánd zrazu iba step a púšť. Takže veľmi rýchlo sa to mení a to sú úžasné veci.“
Na vrchole sopky Villarica (2 847 m n.m.). V pozadí Volcan Lanin(3 747 m)
© Archív Jakub Demáček
Najnebezpečnejšie – „Asi Izrael. Ten môj kamoš Bob z toho bol aj celkom nervózny, ja som to nebezpečenstvo až tak nevnímal. Keď si však vygoogliš Mt. Hermon, tak nájdeš na YouTube video, kde sa snowboarduje, chalanisko natáča na mobil, zrazu sa pozrie na oblohu a tam sa zrazia dve rakety, takže tam to reálne mohlo byť na hrane. No na druhej strane sa tam okolo deti hrajú a ľudia normálne fungujú, takže oni to tak vôbec neriešia. Navyše, sú to veľmi milí ľudia.“
Japonsko – sen alebo realita?
„Určite by som odporučil Hokkaido. Pretože je tam najväčšia garancia dobrého snehu. V okolí Nagana sú aj vyššie hory, ale tam už nie je les, a preto tým, že tam sneží naozaj často, nad tou hranicou lesa sa už ani nedá lyžovať. Stromy ti totiž pomáhajú navigovať sa na kopci. Na Hokkaide sa dá aj perfektne šliapať. Vôbec to nie je komplikované si niekde vyjsť a nie je tam ani veľké nebezpečenstvo lavín, pretože sú to relatívne plytké kopce, takže keď sa človek chce vyblázniť, treba ísť. K tomu perfektné jedlo, vlekári ti ďakujú za každú jazdu, ktorú si urobil na ich vleku, a aj v slnečný deň ti s metličkou zametajú každú jednu sedačku. Je to neskutočné! A keď tam vyjde počasie, tak šliapať s modrou oblohou, mať okolo seba brezy obložené snehom a podobne, to je veľká paráda.“
Kráter sopky Yotei (1 878 m n.m.)
© Jakub Demáček
Masaker
© Jakub Demáček
Sneh sa drží všade
© Jakub Demáček
Túra na slniečku
© Jakub Demáček
„Pravidlá na jazdenie majú v každom stredisku úplne inak nastavené. Niekde sa musíš registrovať a musíš ísť cez brány a vyjsť aj cez brány, inde je to voľnejšie... V Niseku, čo je veľmi vychytené stredisko, sú napríklad oblasti, kde ťa budú naháňať policajti, keby si šiel niekde, kde nemáš. A veľmi často sú na stĺpoch značky „zákaz skákať zo sedačiek“ a „zákaz lyžovania popod nimi“. To preto, lebo je tam toľko snehu, že ako u nás, keď lyžuješ 10 m pod vlekom (ktorý je v rovnakej výške ako ten japonský), tak tu by si kopol lyžou do niekoho, kto ide pod tebou. A tiež je to relatívne nízko zoskočiť, takže ľudia to niekedy robievajú.“
Kto nevyskúšal všetky gombíky na japonskom WC, nebol v Japonsku.
Ostrovy ako ostrovy? Japonsko vs. Nový Zéland
„Ono na južnej pologuli sa sneh nachádza až vo vyššej nadmorskej výške. Takže tým, že je tam more a úplne iný teplotný gradient (pri mori teplo a s výškou prudko klesá teplota), tak máš na kopcoch akoby snehovú čiaru. Vďaka tomu ideš cez jarnú prírodu, na trávičke sa obuješ, nasadneš do (v našom prípade) helikoptéry, prejdeš nejaký hrebeň a zrazu je všetko biele. Nesneží tam až toľko, ale tá príroda je neskutočná. To ma normálne dostalo. Rozdiel je aj v tom, že do Japonska chodí každý. Preto sa to tam veľmi rýchlo všetko zlyžuje.“
Zéland
© Kevin Boekholt
Rozprávka
© Jakub Demáček
Snehová línia
© Jakub Demáček
Odvoz
© Jakub Demáček
Karavany a road tripy
„Nie, že by som to vyhľadával, ale vždy to závisí od toho, s kým idem, kam idem a kde všade sa chcem dostať. Mali sme karavan aj v Japonsku, kde sme šli z Tokia do oblasti Nagana, a to bol veľký zážitok, pretože keď si tam človek objedná karavan pre šesť ľudí, v Japonsku to znamená, že sa doň zmestia maximálne traja Európania s batožinou, pretože to auto je strašne malé. Japonsko je však super, že tam sú v každom stredisku horúce pramene (tým, že je to sopečná krajina) – oni chodia namiesto sauny do tzv. „Onsenov“ – stojí to málo peňazí, ale máš tam sprchy, šampóny, gély, kondicionéry,... Takže človek je v tom karavane relatívne suchý, čistý a aj na verejných parkoviskách máš WC, aké sú u nás v päťhviezdičkových hoteloch so všetkými tými ich tlačidlami... „Kto nevyskúšal všetky gombíky na japonskom WC, nebol v Japonsku.“
Pohoda v Japonsku
© Jakub Demáček
„Road tripy sa robia dobre v karavane. Aj tú Ameriku sme šli v karavane aj keď reálne sme v ňom toľko nespali – iba počas dlhých presunov. Tam je totiž to ubytovanie na Airbnb niekedy pre štyroch asi za 100 dolárov. Ono v Amerike môžeš spať na parkovisku Wallmartu alebo podobne, ale tým, že to ubytko bolo relatívne lacné, sme si dopriali sprchu a podobne. Párkrát sme aj niečo dostali za stierače, že tu nemôžete parkovať, ale nikdy to nebol nejaký vážny problém.“
Legendárna gondola
© Jakub Demáček
Taxi?
© Jakub Demáček
Parádne podmienky v Revelstoke
© Jakub Demáček
Bežná záležitosť
© Jakub Demáček
Nezostaňme len pri lyžiach
„Vždy sa snažím z výletov vytlačiť, čo najviac. Rád idem na rôzne miesta v krajine, ideálne v malej skupine – dvaja, traja – pretože vtedy si prinútený sa rozprávať s lokálnymi ľuďmi a tiež, keď sa chcete k niekomu prisáčkovať piati, to ide ťažšie, ako keď ste dvaja. Tým pádom je väčšia šanca nadviazať aj osobný kontakt.“
Kultúra a zážitky sú neoddeliteľnou súčasťou toho celého. Ľudia, jedlo a celkovo to, ako sa v iných krajinách žije a funguje.
„Veľmi rád takéto kontakty vyhľadávam a robím si tú prípravu aj dopredu. Spýtam sa kamarátov,či už boli niekde, či tam niekoho poznajú... Mám aj kopu priateľov Japoncov, čo vôbec nie je jednoduché sa s nimi skamarátiť, ale mne sa to podarilo. Jedného som nakontaktoval na Instagrame, začali sme si písať a keď som tam bol, tak sme sa stretli, že poďme jazdiť. Jeden rok ma zobral s piatimi kamošmi, druhý rok s desiatimi a tretí s pätnástimi, s babami, s psami – veľká skupina. A už sa tešil, že prídu Slováci. Aj mi nedávno písal, že musím zase prísť.“
Mt. Toubkal (4 167 m n.m.) najvysší vrchol severnej Afriky
© Jakub Demáček
Oukaimeden
© Jakub Demáček
Na lyžiach v Maroku
© Jakub Demáček
Nasávanie kultúry
© Jakub Demáček
Rýchle QnA
Ak by si sa mohol vracať iba na jedno miesto, tak kam?
„Asi to Japonsko. Tam som bol už trikrát.“
A pokiaľ by si mohol ísť niekde, kde si ešte nebol?
„Aljaška. Ale chcem ísť aj na Kamčatku, do Kašmíru – Gulmarg a teraz máme s chalanmi rozdebatované destinácie ako Grécko (na Olymp vyšliapať) alebo Turecko. Kamoši boli aj na Kréte, čo je šialené, lebo tam si natrháš pomaranče pri hoteli a ideš hore šliapať. To sú presne také lokality, pri ktorých si povieš „aha, aj tam sa to dá.““
Kde je za teba naj v Európe?
„Európa je úžasná. Mám to tu rád – aj doma, aj v Rakúsku je to super, asi Dolomity sú najkrajšie v Európe, najväčší masaker je Chamonix (Verbier) – to sú úžasné kopce – špicaté, prudké... Bec des Rosses som nelyžoval, ale asi sa tam raz pôjdem odviezť. Je to trošku hrot, takže musíš ísť s niekým, kto to pozná. Mám ešte aj v Európe ciele, kde sa chcem ísť pozrieť – napríklad do La Grave, čo je taká Mekka freeridingu. Nie sú tam žiadne zjazdovky, len jedna gondola.
Lyngen
© Jakub Demáček
Partička v Nórsku
© Jakub Demáček
Z kopcov až do mora
© Jakub Demáček
Veľmi ma lákali aj Pyreneje a tam som bol tento rok, čo som si užil. To sú úplne iné kopce ako u nás – Andorra a Španielsko. Super Lacné. A nádherné je Nórsko. Lyngen – to je úplné šialenstvo. Chcem ísť ja na Svalbard (Špicbergy), Lofoty pozrieť... Ono tých destinácií je milión."
Všetci sa ma pýtajú kam idem, že som už všade bol, ale ja na to len, že „bláznite?“ Ten zoznam je iba dlhší a dlhší... Keď veľa cestuješ, zrazu máš také množstvo kamarátov po celom svete, že môžeš chodiť niekam donekonečna. Je to drahá zábava, ale mňa to baví.
Najhorší zážitok?
„Musím si zaklopať, že taký nemám. Vôbec. Sú momenty, keď sme napríklad v Portillu v Čile šli lyžovať jeden taký svetoznámy žľab, ktorý sa často objavuje v rebríčkoch top 10 jázd po svete a podobne (Super C v Portillu) – a to tak, že máš lyže na chrbte a tri-štyri hodiny v prudkom žľabe šliapeš do kopca a potom ideš 1 400 výškových metrov dole. Je to krásna jazda, ale šli sme tam sami bez sprievodcu a zažili sme také momenty, že sme mali napravo smrť, naľavo smrť a v zlých podmienkach by tam človek určite nechcel urobiť chybu. K tomu bol so mnou kamarát, ktorý nemal až toľko skúseností, ale všetko sme to dali. Tam som však naozaj cítil, že to už bolo na hrane a nabudúce radšej mať toho sprievodcu. A tím sa snažím aj riadiť, že radšej si priplatím, nech mám niekoho, kto to tam pozná (pokiaľ teda nejdem s nejakým lokálom), ako sa len trepať niekde na vlastnú päsť. Pretože ono to nestojí za to. Máš len jeden život a ja si chcem ešte pojazdiť."
El Chaltén
© Jakub Demáček
Patagónia
© Jakub Demáček
Ľadovcová krajina
© Jakub Demáček
Ushuaia, Ohňová zem
© Jakub Demáček
„V Čile sa mi raz tiež stalo, že som sa v sopke nadýchal dymu a po ceste dole mi prišlo zle, čo bolo trochu nepríjemnejšie, ale žiadne lavíny ma našťastie nechytili, ani nič podobné. Nemám potrebu lyžovať v nejakých zlých podmienkach, takže našťastie ma zatiaľ tieto veci obchádzajú."
Najlepšia motivácia je zábava
„Telemark nie je nejaká súťažná disciplína, ale naučil som sa popri tom už napríklad aj snowboardovať, lebo v Japonsku sa snowboarduje najlepšie na svete. Ja však nesúťažím. Jeden sprievodca nám hovoril, že týždeň pred nami tam (v Japonsku) bol Sean Petit, čo je jeden z najlepších lyžiarov na svete. Vysvetľoval nám, že „chalani, za prvé – máte oveľa lepšie podmienky, ako mal on, a za druhé – nikdy to nerobte za peniaze, lebo on stál na kopci pol dňa a niekto mu kričal do vysielačky, kde má urobiť oblúk, kde 360,... A keď to nedal na prvý záber, tak si to musel ešte znova vyšliapať.“ Takže treba lyžovať pre radosť."
- Jakuba a jeho zážitky môžeš sledovať na jeho Instagrame ⬅️
Séria NA POTULKÁCH
🌎 Tento článok je súčasťou série NA POTULKÁCH. Vďaka rozhovorom so slovenskými cestovateľmi sa môžeš dostať na nepoznané miesta a zažiť potulky cestami necestami. Mnohé z nich môžeš počuť vďaka festivalu Cestou necestou. Aj Kubo už viackrát prezentoval. Momentálne má pripravenú prednášku o Antarktíde, na ktorú určite príde čas neskôr, keď prečkáme aktuálnu situáciu. Máš sa na čo tešiť. Stopuj, spoznávaj rozmanitosť kultúr a uži si nečakané zážitky, cestuj na dvojkolesových tátošoch či pešo džungľou bez sprievodcov.
Viac podobného obsahu nájdeš na stránke redbull.sk/dobrodruzstva alebo na Facebooku Red Bull Adventure a našom Instagrame. A pokiaľ máš sám príbeh na vyrozprávanie, napíš nám do Red Bull Showcase!
