170 km/h na lyžiach nestačilo. Sleduj, ako sa prekonávali tatranské rekordy
V Lomnickom sedle sa stretla partička lyžiarov a jeden snowboardista, aby prepísali historické tabuľky s rýchlostnými rekordmi na území Tatier. Nechýbal ani náš najrýchlejší pretekár Michal Bekeš.
Jasno mal určite v tom, že pri ďalšom pokuse by sa chcel o tento unikátny zážitok podeliť aj s divákmi a fanúšikmi, ktorých teda v Tatrách vôbec nemá málo. A aby to bolo ešte zaujímavejšie, nechcel byť na to sám. Keďže sa však u nás tejto unikátnej lyžiarskej disciplíne veľa ľudí nevenuje, musel si na toto podujatie prizvať pretekárov z okolitých krajín – z Česka a Poľska. Vďaka tomu celá výzva nabrala nový rozmer a z útoku na slovenský rekord sa stal pokus o prekonanie celotatranského najrýchlejšieho zjazdu, ktorý viac ako štyri desaťročia dozadu na Kasprovom vrchu zaznamenal Poliak Jacek Nikliński a mal hodnotu cez 180 km/h.
„Po vlaňajšku som sa rozhodol podujatie trochu nafúknuť. Chceli sme, aby to bolo atraktívnejšie aj pre divákov. Pozvali sme ich do Lomnického sedla, aby sa na speedskiing mohli pozrieť aj na vlastné oči a naším cieľom bolo ísť rýchlejšie ako 180,63 km/h. Jacek Nikliński, bohužiaľ, vlani zomrel a aj týmto sme si chceli pripomenúť, čo v roku 1979 dosiahol,“ vysvetľuje Michal
Bekeš sám má osobný rekord až 223,464 km/h, no trik je v tom, že v Lomnickom sedle nemôže používať špeciálny oblek a výbavu pre najrýchlejšiu kategóriu v speedskiingu – S1 – pretože by mal problém vôbec dobrzdiť na zjazdovke.
Ako vyzerala tvoja príprava? Teda okrem fantastického tohtoročného 5. miesta na podujatí svetového pohára...
Boli to práve podujatia svetového pohára vo francúzskom Vars, ale pripravujem sa celoročne. Rád športujem, jazdím na cestnom bicykli, chodím aj liezť a okrem toho v mojom zamestnaní robím výškové práce. To znamená, že makáme na kostoloch, vežiach, maľujeme a kadečo okolo toho. Už len to je celkom všestranný pohyb a fajn príprava. Životné piate miesto vo svetovom pohári je však určite najlepší tréning.
Čomu vďačíš za tento posun?
Hlavne mojej žene, že so mnou vydržala, stále je so mnou a bojujeme spolu. Všetky podujatia a preteky absolvujeme spolu. A okrem toho som sa vďaka tomu, že v tomto športe pôsobím už siedmy rok, naučil veľmi veľa detailov, čo ma určite posúva dopredu. Od tohto roku sme sa dohodli na spolupráci aj s Technickou univerzitou v Košiciach, kde prebehne výskum rýchlostného lyžovania a optimalizácie aerodynamiky, čo znamená, že sa budeme snažiť vyvinúť čo najmenší odpor. Predpokladám, že aj to je sčasti posun, pretože univerzita sa mi snaží odpovedať na všetky otázky, ktoré som mal v hlave.
Na podobný krok v kariére Michal už čakal dlho, pretože sám sa už v rámci svojich možností nedokázal posúvať ďalej. Všetko ohľadom aerodynamických prvkov, lyží, prilby a materiálov sa vždy učil sám metódou pokus - omyl. Teraz má k dispozícii simulácie, na základe ktorých spolu s univerzitou vyvinuli nové spojlery, ktoré si otestuje na nadchádzajúcich majstrovstvách sveta v praxi.
1. marec sa však v Tatrách niesol v pohodovejšej atmosfére, než aká býva na veľkých medzinárodných podujatiach. K Michalovi sa na štarte pridal Poliak Dariusz Duda a Česi Edvard Foldyna, Petr Urban a Radim Palán + snowboardista Boris Karolčík, a všetci sa prišli hlavne predviesť fanúšikom a pokúsiť sa využiť parádne počasie, ktoré u nás panovalo.
Lenže ono to s tými podmienkami na rýchlostné lyžovanie nie je také jednoduché...
„Pár dní predtým snežilo, na zjazdovke bol nový sneh a trať bola pomalšia, ako keby bol jarný firn. Nerobíme si z toho však ťažkú hlavu, lebo šlo o tú myšlienku a o zábavu, nech z toho máme dobrý pocit,“ vysvetľuje Michal.
Po dvoch tréningových jazdách prišiel čas ísť naplno a Michalov jediný ostrý pokus sa napokon vyšplhal na 171,44 km/h, ale do ďalšieho sa už rodák zo Ždiaru a ani ostatní pretekári nepokúšali. Vďaka plusovým teplotám a slnku sa totiž sneh topil a už by sa iba spomaľovalo. Druhý najrýchlejší bol Radim Palán (169,81 km/h). „Ponaučenie do budúcna obrovské – čo sa týka organizácie, budeme to vedieť lepšie naplánovať a načasovať, aby sme mali ešte nejakú rezervu. Čo sa týka rýchlosti, ak bude budúci rok dobré počasie, myslím si, že to prekonáme, pretože je možné vylepšiť aj nájazd tak, aby sme šli rýchlejšie,“ dodáva.
Podstatné preňho však bolo hlavne to, že sa nikto nezranil a že si všetci účastníci odišli pekné jazdy. Tá v podaní Borisa Karolčíka bola dokonca prvá oficiálne meraná rýchla jazda snowboardistu, takže jeho 117 km/h je aktuálne nová hodnota rekordu.
Ten najväčší moment aktuálnej sezóny Michala Bekeša ešte len čaká. Od 15. do 25. marca sa budú vo francúzskom Vars konať majstrovstvá sveta, po ktorých by na rovnakej trati malo nasledovať aj podujatie Speed Masters, čo je v podstate prekonávanie svetového rekordu.
Uplynulých pár sezón mu podmienky nepriali, a preto sú teraz už všetci adepti poriadne motivovaní pokoriť už tak neuveriteľnú hodnotu 254,98 km/h Ivana Origoneho.
„Vyzerá to, že vo Francúzsku ešte nasneží, ale potom už bude dôležité, aby znova nesnežilo, pretože by sa nám mohlo stať to isté, čo v Lomnickom sedle, že napadne čerstvý sneh, a nebude tak možné prekonávať svetový rekord. Minimálne na prekonanie môjho osobného rekordu by to však dúfam mohlo stačiť.“
Ako náročné je pre teba vyrážať tam už niekoľko rokov po sebe a potom akoby sa opäť odznova nastavovať na ďalší termín a zase byť na 100 % pripravený?
Jednak musím doma zabezpečiť celú firmu (áno, Michal klasicky pracuje ako každý z nás), aby všetko fungovalo aj bezo mňa, a jednak sa musím pripraviť materiálovo, kondične, fyzicky, psychicky a prispôsobiť všetko jedinému cieľu – pretekom Speed Masters. Najväčší problém je, keď dorazíš na preteky a zistíš, že sa nedá trénovať, a potom zrazu sa dohodne, že sa ide pretekať, príde vyraďovačka spomedzi 50 až 70 jazdcov a každá chybička znamená, že sa nemusíš dostať ďalej. A keď už tam si a zrazu nepostúpiš, je to deprimujúce, ale je to šport.
S akou rýchlosťou by si bol spokojný, keby sa ti podarila dosiahnuť?
Bol by som rád, ak by som prekonal osobný rekord, a ak budú dobré snehové podmienky, tak by som chcel ísť aj viac.
Ty si zatiaľ šiel najviac 223,464 km/h. Nebojíš sa, aké to bude ísť 250 a viac?
Nebojím sa. Samozrejme, je to všetko s rešpektom, pretože keď stojíš na štarte a vidíš tú priepasť pod sebou, pričom si tam ešte neštartoval, rešpekt je na mieste, ale strach určite nie, pretože potom by to mohlo dopadnúť veľmi zle.
Je tá rýchlosť návyková? Alebo si vieš predstaviť, že by si si niekedy povedal, že už mám dosť, stačí mi to, čo som dosiahol?
Áno, je to veľmi návykové, lebo každú jazdu nad 200 km/h cítiš, ako bojuješ s poveternostnými podmienkami a keď sa ti podarí úspech, snažíš sa do toho zaryť ešte viac a bojovať o ešte lepšie umiestnenie.
Ak chceš zakončiť zimu v štýle, príď 1. apríla do Jasnej na Red Bull Jump & Freeze! Parádna šou na svahu, ktorú predvedú tímy v originálnych saniach a neskôr aj v ľadovom bazéniku, bude zakončená after párty, na ktorú nezabudneš!
