⌬ Tento článok je súčasťou Red Bull Showcase. Pošli aj ty svoju tvorbu a staň sa spoluautorom webu RedBull.sk.
Sídlisko Kolónia. Dlhá rovná cesta a skrytá odbočka, v nej napchatá kultúra, ktorá v meste nemá veľa možností sa prezentovať. Architekti, umelci, učitelia, tanečníci, skater a cvok do všetkého, čo je iné, a to na rozlohe o veľkosti väčšej izby. Znie to ako alternatívny inštitút vzdelávania, a pritom sa tu upravuje 23-ročný automobil.
Daniel Kostelanský robí 95% vecí sám. „Vo veľa prípadoch vyhráva intuícia nad technickými výpočtami. Verím, že individuálnym rozmýšľaním môže vzniknúť správne fungujúci celok. Od doby, kedy som začínal pod igelitovým prístreškom doma na dvore, prešiel nejaký čas. Pracujem na úpravách Hondy Civic coupe z roku 1995.“
Na prvý pohľad sa zdá, že auto bude iba vzorkovník farieb pre detské izby gýčových rodičov. Práveže toto bol zámer. Spríjemniť pohľad a zvýrazniť veci, ktoré sú technicky podstatné. A zrazu aj nezainteresovaný človek má záujem sa pozrieť a pýtať sa.
Prečo teda prezentuje dielňu ako ateliér pre vzdelávanie a voľný čas?
Lebo to tak je. Nestretávajú sa tu výhradne ľudia, ktorí sú od "fachu". Stretávajú sa tu osoby, ktoré majú cit a pochopenie k práci alebo rôznym druhom umenia.
Daniel: „Chcel som vytvoriť niečo viac ako garáž a nebyť zaskatuľkovaný autičkár. Zamyslieť sa nad tým inak. A preto ma teší, že mám možnosť tu diskutovať s ľuďmi, ktorí síce nemajú ani šajnu, prečo sú lepšie dvoj alebo štvor piestikové brzdy, no vedia priniesť a vysvetliť podstatu toho, čomu sa venujú oni. Človek získa iný uhol pohľadu, jeden čerpá od druhého.“
Je naozaj veľká prdel vyťahovať motor s architektom, nechať pomaľovať diely týpenke, ktorá predtým maľovala iba na plátne, alebo nechať uštrikovať budúcej učiteľke ozdobné návleky pre nádoby na kvapalinu. Na pohľad vážne profesie a veci stratia ten svoj prísny charakter. Učenie je hrou, graffiti sú umenie, skateboarding je filozofia a nedá sa - neexistuje.
A čo teda na tento kreatívny priestor hovorí architekt, umekyňa, budúca učiteľka či študent?
- Maroš Kostelanský – architekt, dlhoročný kamarát, filozof z inej dimenzie. Raz mi volal a pýtal sa, či je moc problém, keby natankoval do benzínového motora naftu.
Maroš: „Vôbec si nespomínam na moment, kedy som bol v jeho garáži prvýkrát. Bolo to snáď až moc obyčajné miesto. Niekde hlboko zašité hromadné garáže s rozlámanou panelovou cestou na starom prvorepublikovom sídlisku. Taká neobyčajná garáž. Na prvý pohľad rozhodne zaujmú grafity čmáranice po všetkých jej vnútorných stenách. Uprostred, na bielej podlahe, stojí kompletne rozmontované čierne auto. Podídeš bližšie a začneš si v tmavej mase železa všímať kde-tu nafarbené a nalakované diely. Začínaš zľahka tušiť, že ide o niečo viac, ako olepiť auto ohnivými nálepkami a "sexy“ nárazníkmi.“
Spomínam si na viaceré momenty, kedy sme obaja obzerali ozubené kolieska, na kúsky rozobrané diely a s údivom si vraveli, že je neuveriteľné, ako to všetko spolu funguje. Tento obdiv prerastá do sféry umenia. Zrazu niektoré komponenty nezískali len punc farby a laku, ale dostali sa do rúk umelcom.
Maroš: „Garáž niekedy vyzerá ako spoločenská klubovňa. Počas víkendu sa tu stretávame mnohí kamaráti, známi aj neznámi. Danielova osobnosť a práca jednoducho priťahuje zaujímavých ľudí. Keď sme tam len my dvaja, často mám so sebou noťas a pracujem na svojich veciach. On síce nevie nič o architektúre a ja neviem nič o autách, ale napriek tomu vedieme dlhé a hlboké rozhovory o tom, na čom práve robíme a navzájom sa nesmierne obohacujeme. Zdieľame ohromnú vášeň pre tvorivú prácu.“
Nehodí sa mi toto miesto nazývať garážou a ani klubovňou. Tu sa tvoria veci s umeleckým nábojom, preto sa mi páči ho nazývať ateliérom.
- Lucia Kľúčiková: akrylové maľby, dredy sú cesta, čím viac farieb, tým viac radosti
Všetky nápady boli pre mňa osobnou výzvou, ale myšlienka robiť techniku liateho akrylu na posilovač bŕzd bolo to pravé. Doteraz som maľovala len na plátno, takže som sa na tom celkom vyblbla a myslím si, že spokojnosť je na oboch stranách.
Lucia: „O myšlienke tohto projektu som dlho netušila a vôbec by mi nenapadlo, že raz budem jeho súčasťou. Je super a zároveň desivé pustiť sa do niečoho, čo nie je naplánované do poslednej bodky a celé to plynie časom, ľuďmi, myšlienkami. Celým priestorom, kde sa toto deje, je zašitá malá garáž, ktorá nesie jeden veľký príbeh a prúdi z nej neskutočná energia. Energia kreativity, pozitivity.“
- Martin Mikyta – študent univerzity v Anglicku, dlhoročný kamarát, najväčší technický neznaboh, všehokonzultant...
Martin: „Garáž číslo 30. Miesto, kde sa odohráva niečo, čo som predtým vnímal len ako srandu chlapcov, ktorí si radi zadelia pár nálepiek na auto a volajú to tuning. Vďaka tomuto projektu som začal vnímať, že aj z auta ako takého sa dá tvoriť umenie. Nie je to len upravený výfuk tak, aby znel ako super športiak. Tento projekt je tvorený do detailu. Tým myslím, že aj keby si to auto rozobral do posledného šróbu, ktorý si nikdy nevidel, lebo je umiestený niekde v jadre medzi ďalšou tisíckou súčiastok, tak ver, že tento šrób bude v top stave alebo nový. K tomuto miestu a projektu má vzťah nejeden človiečik. Farby sa riešia s architektmi či maliarkou tak, aby boli v súlade so všetkým a nič nekričalo. Myslím, že nič neestetické a gýčové sa tu naozaj nenájde. Táto garáž je miestom, ktoré si zamiluješ aj ty. Cez deň sa pracuje, no v nejeden večer nás tu nájdeš chillovať celú partiu. Je to miesto skvelej energie, srandy a zároveň tvrdej práce prevádzanej na aute, ktoré leží pred tebou.“
Vďaka tomuto projektu som začal vnímať, že aj z auta ako takého sa dá tvoriť umenie.
Staré dosky recyklujem. Okrem funkčných ozdôb na stenu mám aj stojan na kľúče, doma pár políc a na svete je už aj ozdoba na dredy.
- Monika Vašinová – študentka učiteľstva, trúba bláznivá, vo víne je pravda
Čo najviac zbožňujem na projekte, je priestor. Priestor sám o sebe rozpráva o Danielovi a jeho práci, nemyslím tým len tú objemnú rachotinu, čo sa pomaly snaží ponášať na fungujúce auto...
Monika: „Je pre mňa ťažké opísať slovami niečo, čo prežívate naozaj okamihom. Áno, práve pri práci Daniela som zažila momenty, ktoré som prežívala v prítomnosti, daným momentom. Všetko to boli super chvíle, ktoré zahrňovali dlhé hodiny rozprávania, sledovania Daniela pri práci, srandy, občas aj malé zlyhania, ktoré však nemali veľký dosah na jeho trpezlivosť a stále si išiel svoje. Pociťujem, že tieto chvíle inšpirujú taktiež aj mňa do práce na sebe, a to je to najviac. Čo najviac zbožňujem na projekte je priestor. Priestor sám o sebe rozpráva o Danielovi a jeho práci, nemyslím tým len tú objemnú rachotinu, čo sa pomaly snaží ponášať na fungujúce auto, ktoré zaberá väčšinu garáže. Ducha tejto práce možno vidieť taktiež na stenách, v zariadení, vonku pred garážou, ale dokonca ho vnímam aj vo zvieracích spoločníkoch, ktorí sa rozhodli svojou spoločnosťou Daniela pri práci podporiť. Dobre, asi ide aj o to, že ich kŕmi, ale stále som toho názoru, že zvieratá vedia odhadnúť dobré miesto, a pravdepodobne by sa tam pri zlej energii ani neukázali.“
🔥 Máš aj ty príbeh, ktorý by si rád ukázal?
Publikuj svoj originálny obsah, o ktorom si presvedčený, že má šancu zaujať. Jedinečná možnosť stať sa spoluautorom obsahu na webe RedBull.sk cez Red Bull Showcase.