Parastrelec Radko Malenovský verí, že výskum Wings for Life má zmysel

Nebola to chrípka ani zranenie kolena, že by som po týždni z nemocnice prišiel domov. Dostal som sa tam až po štyroch mesiacoch. Bolo to zlé, veľmi zlé. Postupne mi to všetko dochádzalo, pretože ja som zo začiatku ani nevedel, aké závažné je toto zranenie. Čoskoro som si však uvedomil, že to, čo sa mi stalo, je veľmi zlé.

Bolo náročné uvedomiť si celý proces, ktorým som si prešiel. Od zdravého chalana až po to, že som na vozíku. Mal som 16 rokov. Začínal som cvičiť, pričuchávať k športu a veľmi ma to bavilo. Bol to vek, kedy chodíš von s kamošmi a chceš sa páčiť dievčatám. Zrazu bolo všetko inak.

Keď ma po štyroch týždňoch prvýkrát posadili do vozíka, bolo to psychicky veľmi náročné. Mám šťastie, že mám mentálne nastavenie, aké mám. Začal som odznova, bral som to tak, ako bolo. V zmysle, že teraz mám toto k dispozícii a idem s tým pracovať.

Na Kováčovej boli dve časti – rehabilitačná a ubytovacia. Ja som pôvodne trávil čas len v lôžkovej časti. Okrem zranenia som mal totiž ďalšie zdravotné problémy, ako zápal pľúc a iné komplikácie. Potom som začal chodiť na rehabilitácie a uvedomil som si, že aj keď ja som na tom zle, sú na tom ľudia, ktorí sa majú ešte ďaleko horšie. Človeka to prebudí, zarezonuje to a povieš si „okej, no dobre, toto sa mi stalo, ale mohlo to byť aj horšie.“

Povedal som si, že situácia, v ktorej som, nie je okej, no predstavil som si sám seba, ako v starobe sedím na vozíku, ako som zatrpknutý a nadávam na celý svet. To som nechcel. Aj v stave, v ktorom som sa ocitol, bolo toho mnoho, čo som mohol so svojím životom robiť, a chcel som za tým ísť.

V prvom rade je to zrejme o tom, akú má človek mentálnu výbavu. Veľa ľudí dokáže samých seba veľmi dlho klamať tým, že niečo bude lepšie. Dobrým príkladom sú závislosti ako alkohol a podobne. Kým si priznajú, že majú problém, trvá to. Niekedy si to nepriznajú nikdy. Ja som sa neklamal. Veľmi rýchlo som si pomenoval, čo sa mi stalo.

Pamätám si jednu situáciu... Na Kováčovej bola veľmi dlhá chodba a mne robilo problém ju prejsť, aby som sa dostal k rehabilitáciám. No a jedného dňa som tú chodbu absolvoval sám a vrátil som sa až na izbu. Pamätám si, ako ma všetci chválili a povzbudzovali, akoby som dokázal niečo úžasné, pritom som sa v totálne bezbariérovom priestore dostal z bodu A do bodu B. Tu sa zapol môj realizmus. Hovoril som si, že keď takáto banálna vec je v očiach druhých tak výrazná, ako budem fungovať v skutočnom svete, v ktorom bolo v tom čase v Bratislave bezbariérové možno jedno obchodné centrum?

Vôbec som si nevedel predstaviť, ako budem fungovať. Bývali sme na druhom poschodí bez výťahu. Zo začiatku som sa nevedel ani pohnúť. Mal som veľmi slabé ruky a každý pohyb mi robil veľký problém.

Museli sme začať úplne odznova. Otec doma vybúral stenu, aby som sa dostal do kúpeľne. A vždy, keď som opúšťal byt, potreboval som pomoc otca alebo brata. Nosili ma z bytu aj do bytu po schodoch. Sťahovať sme sa nemohli, neboli na to financie. Týmto smerom by som im chcel obom poďakovať a rovnako tak aj mojej mame. Popri tom, ako chlapi zvládali fyzicky ťažké veci, mama dala výpoveď v práci a starala sa o mňa, dennodenne sme spolu cvičili a pokračovali v rehabilitácii. Svojím úrazom som nespôsobil problémy len sebe, ale zmenil som životy celej rodine.

Ľudia ma dlho vnímali ako flegmatika. Ja ale vôbec nie som flegmatik. Na blízkych okolo mňa mi veľmi záleží. Mám o nich veľkú starosť. Po rokoch som sa dočítal, že môj prístup k životu je stoický. Nie som výbušný typ človeka, ktorý by nezvládal svoje emócie. Mám ich pod kontrolou, a to aj v čase, keď ma niečo trápi. Dokážem sa zastaviť a všetko vyriešiť s pokojom.

Treba byť realista a veci pomenovať pravými menami. Byť sám k sebe pravdivý a neklamať, že niečo je inak, ako v skutočnosti je. Následne treba s chladnou hlavou postupne začať pracovať na tom, aby situácia bola lepšia. Byť rozumný a nereagovať prehnane. Prinajmenšom sa o to pokúšať.

Bola to úplná náhoda. Na školskej chodbe sa ma spýtali dvaja ľudia, či by som si chcel vyskúšať strelecký krúžok. Robila ho u nás moja terajšia kolegyňa Veronika (Vadovičová) a predseda športového klubu, ktorý u nás na škole pôsobil.

Po zhruba roku, čo som bol doma, som dostával z mojej izby ponorkovú chorobu. Musel som ísť medzi ľudí, inak by som sa zbláznil. Chcel som ísť naspäť do školy, no jediná, ktorá bola pre mňa v tej dobe prístupná, bola obchodná akadémia na Mokrohájskej, kam som prestúpil. No a tam fungoval športový klub pre hendikepovaných športovcov. Bol to iba pokus. Povedal som si, že to vyskúšam. A dobre som urobil.

Všetci ostali v šoku. Tréner bol v šoku, rodičia boli v šoku, ja som bol v šoku. Na tých pretekoch som sa dokázal sústrediť fakt „ako blázon“. Prežíval som to, vedel som, že nemôžem urobiť nijakú chybu. Bol to level sústredenia, ktorý som následne preniesol do tréningu. Potom sa to začalo nabaľovať a nabaľovať.

Začal kolotoč, kedy som sa z amatérskeho športovca stal profesionálom. Cesta k úspechu vo Francúzsku v roku 2024 bola veľmi dlhá, v mojom prípade približne dvadsaťročná. Počas nej som veľa zistil, veľa som sa naučil. V Paríži som získal striebro. Bolo to veľmi, veľmi, veľmi sa meniace obdobie, náročné fyzicky aj psychicky, a tiež finančne. Patrím medzi privilegovaných ľudí na tejto planéte a som šťastný, že sa mi niečo takéto podarilo.

Bude to znieť ako klišé, ale uvedomil som si, že aj cesta môže byť cieľ. Po rokoch som začal vnímať, že nie je mojím jediným cieľom získať cenný kov na najvyššom fóre, ale všetko okolo toho. Baví ma športový život, úplne ma napĺňa. Vďaka športu som zažil množstvo zážitkov a spoznal super ľudí. Preto sa nepozerám už len na samotné výsledky, aj keď som na ne veľmi hrdý.

Za mňa je to skvelá myšlienka a formát. Človek sa môže pridať aj sám s appkou, ale myslím si, že je ešte lepšie, keď ideš medzi ľudí. Nemyslím si, že tam ktokoľvek bude negatívne naladený. Verím, že tento rok bude slnko, ktoré ja osobne milujem. Či niekto prejde 1 kilometer, 5 alebo 15, to je úplne nepodstatné. Bude to super akcia a výborne strávený čas.

Nemám vôbec žiaden. Wings for Life World Run absolvujem premiérovo. Neviem, koľko môžem prejsť. Verím, že budem v dobrej fyzickej forme a že si tam poriadne zamakám. Potom som presvedčený o tom, že si poviem, že to bolo fajn.

S Bekimom sa poznám prakticky od úrazu. Rok po tom, čo som sa zranil, som sa s ním spoznal v Kováčovej. Sme v kontakte veľmi dlho a viem, že v Rewalku o tomto podujatí vie každý. Verím, že sa tam stretneme v čo najhojnejšom počte!

Spomínal som, že sa na veci pozerám reálne, ale aj optimisticky. V mojom prípade je už zrejme neskoro. Na vozíku som už 20 rokov a to je po úraze dlhá doba. Ale človek nikdy nevie. S tým všetkým, čo sa dnes deje a aký je tu pokrok s umelou inteligenciou, je možné, že progres sa zrýchli. Pevne verím, že to tak bude, pretože ide o zranenia, ktoré môžu prísť v absolútne banálnych situáciách.

Ja osobne výskumy rozdeľujem na tie, ktoré stoja za pozornosť a akési šarlatánske záležitosti. Tento výskum je jeden z tých, ktorým sa oplatí venovať čas. Sú tam skúsení experti, peniaze idú na správne miesta a je to vidieť. Ak by to čo i len jednému človeku pomohlo zlepšiť život, má to veľký zmysel.

Kedykoľvek sa hocikomu môže stať, že mu dieťa spadne na hlavu a celý život sa nebude hýbať. Je to šialené. Ak je možné, aby sme to napravili, urobme pre to všetko.

V prvom rade sme sa zhodli na tom, že dnes je už iná doba. Ja som sa na vozík dostal ako pubertiak v roku 2003. Teraz sa budujú chodníky či bezbariérové prístupy. Veľakrát aj architekti, ktorí sa tomu venujú, myslia na hendikepovaných ľudí, aj keď stále sa stane, že nás niečo prekvapí. My máme šťastie, že sme v Európe, ktorá je v tomto zrejme najlepšia na svete, možno ešte s výnimkou pár ázijských miest.